kniha jób7
  • 1Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.
  • 2Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,
  • 3tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.
  • 4Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.
  • 5Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.
  • 6Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.
  • 7Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;
  • 8neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
  • 9Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;
  • 10nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.
  • 11Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.
  • 12Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?
  • 13Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;
  • 14vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,
  • 15takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.
  • 16Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.
  • 17Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?
  • 18A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?
  • 19Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?
  • 20Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?
  • 21A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.