kniha jób7
- 1Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.
- 2Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,
- 3tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.
- 4Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.
- 5Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.
- 6Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.
- 7Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;
- 8neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
- 9Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;
- 10nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.
- 11Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.
- 12Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?
- 13Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;
- 14vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,
- 15takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.
- 16Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.
- 17Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?
- 18A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?
- 19Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?
- 20Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?
- 21A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.