náreky2
- 1Alef. Oj, ako zaoblačil Pán vo svojom hneve dcéru Siona! Svrhnul s nebies na zem slávu Izraelovu a nepamätal na podnož svojich nôh v deň svojho hnevu.
- 2Béth. Pán pohltil a neušetril niktorých príbytkov Jakobových; poboril vo svojej prchlivosti ohrady dcéry Júdovej; povalil ich na zem; poškvrnil kráľovstvo i jeho kniežatá.
- 3Gimel. Zoťal v páli hnevu každý roh Izraelov; stiahol nazpät svoju pravicu zpred nepriateľa a rozpálil sa proti Jakobovi jako plamenný oheň, ktorý žerie dookola.
- 4Daleth. Natiahol svoje lučište jako nepriateľ; postavil sa so svojou pravicou jako protivník; pobil všetko žiadostivé oku; do stánu dcéry Siona vylial svoju prchlivosť ako oheň.
- 5Hé. Pán sa stal podobným nepriateľovi; pohltil Izraela; pohltil všetky jeho paláce; zkazil jeho ohrady a rozmnožil v dcére Júdovej smútok a žiaľ.
- 6Vav. Násilne odstránil ako od zahrady svoj plot; zkazil miesto svojho shromaždenia; Hospodin učinil to, aby v zabudnutie prišla na Sione slávnosť a sobota, a v zúrivosti svojho hnevu zavrhol kráľa i kňaza.
- 7Zajin. Pán opovrhol svojím oltárom; zošklivil si svoju svätyňu; vydal múry jej palácov do ruky nepriateľa; kričali v dome Hospodinovom ako v deň slávnosti.
- 8Chet. Hospodin si umyslel zkaziť múr dcéry Siona; roztiahol mernú šnúru; neodvrátil svojej ruky, aby nebol pohltil, a spôsobil to, aby smútil val i múr; spolu zomdlievajú v žalosti.
- 9Tet. Jej brány sa prepadly do zeme; zahubil a skrúšil jej závory; jej kráľ a jej kniežatá sú medzi pohanmi, kde niet zákona; ani jej proroci nenachádzajú videnia od Hospodina.
- 10Jod. Sedia na zemi, mlčia starci dcéry Siona; posypali svoju hlavu prachom; opásali si smútočné vrece; panny Jeruzalema svesily svoju hlavu k zemi.
- 11Kaf. Moje oči hynú od sĺz; moje vnútornosti sú rozbúrené; moje jatra sa vylialy na zem pre skrúšenie dcéry môjho ľudu, keď nyje odrastlé dieťa i kojenec na uliciach mesta.
- 12Lamed. Hovoria svojim matkám: Kde je obilie a víno? keď zomdlievajú ako zranený na smrť po uliciach mesta, keď sa rozlieva ich duša do lona ich matky.
- 13Mem. Čo ti mám svedčiť? Čo ti mám pripodobniť, dcéro Jeruzalema? Čo ti mám prirovnať, aby som ťa potešil, panno dcéra Siona? Lebo je veľké, jako more, tvoje skrúšenie. Kto ťa vylieči?!
- 14Nun. Tvoji proroci ti vídavali lož a nesmysel a neodkrývali tvojej neprávosti, aby odvrátili tvoje zajatie, ale ti vídali bremená lži a vídali ti zahnania.
- 15Samek. Tlieskajú nad tebou rukami všetci, ktorí idú pomimo cestou; pískajú a kývajú svojou hlavou nad dcérou Jeruzalema a hovoria: Či je toto to mesto, o ktorom hovorievali: Dokonalosť krásy, rozkoš celej zeme?
- 16Pe. Všetci tvoji nepriatelia otvárajú na teba svoje ústa, pískajú posmešne a škrípu zubami; hovoria: Pohltili sme; áno, toto je deň, na ktorý sme čakali, našli sme, vidíme.
- 17Ajin. Hospodin učinil, čo si umyslel; splnil svoju reč; ktorú bol prikázal od dávnych dní; poboril a neušetril; obveselil nad tebou nepriateľa; vyvýšil roh tvojich protivníkov.
- 18Tsadé. Ich srdce kričí k Pánovi. Múru dcéry Siona, vylievaj slzy jako potok vodne i vnoci; nedaj si pokoja; nech nemlčí zrenica tvojho oka!
- 19Khof. Povstaň, krič vnoci, hneď na počiatku nočných stráží; vylievaj svoje srdce jako vodu pred tvárou Pánovou; pozdvihuj k nemu svoje ruky za dušu svojich detí, ktoré nyjú a hynú hladom na rohu všetkých ulíc.
- 20Reš. Vidz, ó, Hospodine, a hľaď, komu si tak kedy učinil? Či azda jedia ženy svoj plod, deti, ktoré nanášajú na rukách kochajúc sa v nich? Či sa má zabíjať v svätyni Pánovej kňaz a prorok?
- 21Šin. Ležia na zemi po uliciach, mladý i starý, moje panny a moji mládenci, padli od meča; pobil si v deň svojho hnevu; pozabíjal si; neušetril si.
- 22Tav. Svolal si, jako na deň slávnosti, moje strachy všade naokolo, a nebolo v deň hnevu Hospodinovho nikoho, kto by bol ušiel alebo pozostal. Tých, ktorých som nosila na rukách a vychovala, zničil nepriateľ.