Môjho syna bolelo oko,poslala som ho ku očnej, zistila mu dieru v oku, je to veľmi vážna diagnóza, postihuje starých ľudí a je doživotná,operuje sa.
O dva dni nato sme mali isť do Medžugorie a ja som vedela za čo budem prosiť Matku Máriu, s veľkou bolesťou a nádejou sme sa vidali na strastiplnú cestu. Pri soche Panny Márie na Podbrde som prosila za môjho syna a jeho oko, pretože som ťažko chorá o to viac som preživala bolesť…položila som bolesť k nohám Matky a s pokojom v srdci som odišla…o mesiac mal syn vyšetrenie u špecialistu a on nenašiel žiadnu dieru v oku. Ostali sme v nemom úžase, Ježiš do našej ťažko skušanej rodiny priniesol zázrak a veľa nádeje…Bože, Otec, buď vôľa tvoja…
2
2 komentáre
Eva says:
2. septembra 2024 at 6:20Vďaka.
Mária says:
22. júna 2025 at 16:56Keď som bola mladým dievčaťom, smiala som sa, keď sa babky modlili deviatniky. Prešli roky. Prepustili ma zo zamestnania. Hľadala som si nové. Boli to deväťdesiate roky minulého storočia, štruktúry sa menili, aj na školách. Bolo mi ľúto, nevedela som si predstaviť inú prácu ako učiť. Ale bol koniec augusta a školy už mali zadelených učiteľov na nový školský rok. Pozerala som po inzerátoch v novinách i na výveskách v Kauflande a Lidli. Hľadali opatrovateľky, účtovníčky, robotníčky na automatizované linky, pokladníčky v obchodných centrách….Našla som babičkinu brožúrku Deviatnik k sv. Júdovi-Tadeášovi. Prácu som mala už na štvrtý deň. Hľadali učiteľku-jazykárku na odborné učilište. Kolegyne ma odhovárali, iné pohŕdali….Vraj tí chlapci sú suroví…Nuž, boli ! Ale iba pár týždňov. Potom sme sa skamarátili. Chlapci mi robili opravy v byte, ba dotlačili ma kúpiť si počítač, nevedela som s tým pohnúť, ale oni ma naučili. Dnes žijem v domove dôchodcov a počítač ma udržiava v kontakte so svetom. A nech niekto povie, že toto nebolo Božie riadenie a práca apoštola Júdu-Tadeáša! Deviatnik som samozrejme dokončila, aj keď som už na štvrtý deň mala prácu….Vďaka ešte dnes, po 27 rokoch!!!!!