kniha proroka jeremiáša10
- 1Počujte slovo, ktoré vám hovorí Hospodin, dome Izraelov!
- 2Takto hovorí Hospodin: Neučte sa ceste pohanov a nedeste sa znamení nebies, lebo pohania sa ich desia.
- 3Lebo ustanovenia národov? To je márnosť! Lebo to vytne, strom z lesa, dielo rúk remeselníka, ukresané sekerou.
- 4Okrášli to striebrom a zlatom, upevní to klincami a kladivami, aby sa to neklátilo!
- 5Sú jako palmový špalok tvrdý a nehovoria; musia ich nosiť, lebo nechodia! Nebojte sa ich, lebo neurobia zlého, ale nemôžu učiniť ani dobré.
- 6Nie, neni tebe podobného, Hospodine! Veľký si ty, a veľké tvoje meno v sile!
- 7Kde kto by sa ťa nebál, Kráľu národov?! Lebo tebe to prichodí, pretože medzi všetkými mudrcami národov a v celom ich kráľovstve neni tebe podobného nikoho!
- 8(Ale všetci do jedného sú zhovädilí a sprostí. Naučenie čakať od márností, od dreva!
- 9Striebro, ubité na plech, donesené z Taršíša, a zlato z Ufaza, dielo remeselníka a rúk zlatníka; hyacintovomodrý postav a červený purpur je ich odev; to všetko je dielom umelcov.
- 10Ale Hospodin je Boh pravdy, je živý Boh a večný Kráľ; pred jeho hnevom sa trasie zem, a národy neznesú jeho zúrivého hnevu.
- 11Takto im poviete: Bohovia, ktorí neučinili nebies ani zeme, tí nech zahynú zo zeme a zpod týchto nebies!)
- 12Ty, ktorý činíš zem svojou silou, ktorý pevne staviaš okruh sveta svojou múdrosťou a svojím umom si roztiahol nebesia;
- 13keď vydáš hlas, povstane hučanie vôd na nebi, a pôsobíš to, aby vystupovali pary od konca zeme, činíš dažďu blesky a vyvodíš vietor zo svojich pokladov.
- 14Zhovädnel každý človek natoľko, že nezná toho; hanbiť sa bude každý zlatník pre svoju rytinu, lebo jeho sliatina je lesť, a niet v nich ducha.
- 15Takí bohovia sú márnosť, dielom zvodov do bludu; v čase svojho navštívenia zahynú.
- 16No, nie ako títo údel Jakobov; lebo on je tvorcom všetkého, a Izrael je pokolením jeho dedičstva; Hospodin Zástupov jeho meno.
- 17Sober ta preč svoj tovar zo zeme, ty, ktorá bývaš v pevnosti!
- 18Lebo takto hovorí Hospodin: Hľa, tento raz už vyhodím obyvateľov zeme jako z praku a sovriem ich, aby to cítili.
- 19Oj, beda mne pre moje skrúšenie! Moja rana je prebolestná. Ale ja som riekol: Doista je toto moja nemoc, a tak ju ponesiem.
- 20Môj stán je spustošený, a všetky moje povrazy sú potrhané, moji synovia ma odišli, a niet ich; niet už nikoho, kto by zase roztiahol môj stán, a kto by povešal moje čalúny.
- 21Lebo pastieri zhovädneli a nehľadali Hospodina. Preto nerobili rozumne, a všetko stádo ich pastvy sa rozpŕchlo.
- 22Hlas! Zvesť, hľa, ide, a veľký hrmot zo zeme severa obrátiť mestá Júdove na púšť, na príbytok šakalov.
- 23Viem, ó, Hospodine, že cesta človeka nie je v jeho moci, nie je v moci muža, ktorý chodí, jako ani to, aby pevne postavil svoje kroky.
- 24Karhaj ma, Hospodine, avšak podľa milostivého súdu, nie vo svojom hneve, aby si neurobil zo mňa primálo.
- 25Vylej svoju prchlivosť na národy, ktoré ťa neznajú, a na čeľade, ktoré nevzývajú tvojho mena, lebo zjedajú Jakoba, i zjedia a zničia ho a jeho obydlie spustošili.