Kniha proroka Daniela – Dan 13, 1-9. 15-17. 19-30. 33-62

V Babylone býval muž, menom Joakim. Za manželku si vzal veľmi peknú a bohabojnú Helkiášovu dcéru Zuzanu. Jej rodičia boli spravodliví a svoju dcéru vychovávali podľa Mojžišovho zákona. Joakim bol veľmi bohatý a pri dome mal ovocnú záhradu. A pretože si ho veľmi vážili, schádzali sa uňho Židia.

V tom roku ustanovili z ľudu za sudcov dvoch starcov, o ktorých povedal Pán, že neprávosť vyšla z Babylonu od starších sudcov, ktorí len zdanlivo spravovali ľud. Oni často chodievali do Joakimovho domu a ta k nim prichádzali všetci, čo mali spory. Keď okolo poludnia ľud odišiel, vchádzala Zuzana a prechádzala sa v záhrade svojho muža. Obaja starci ju deň čo deň videli vchádzať a prechádzať sa. Zahoreli žiadostivosťou po nej, rozvrátili si myseľ a odvrátili oči, že nevideli nebo, a nepamätali na spravodlivé súdy.

A keď striehli na vhodnú príležitosť, vošla raz – ako včera a predvčerom – len s dvoma slúžkami a chcela sa v záhrade kúpať, lebo bolo horúco. Nebolo tam nikoho okrem dvoch starcov, ktorí sa schovali a pozorovali ju.

Ona povedala slúžkam: „Doneste mi olej a masti a zatvorte dvere záhrady, okúpem sa.“

A keď slúžky odišli, obaja starci vstali, pribehli k nej a povedali: „Pozri, dvere záhrady sú zatvorené, nik nás nevidí a my túžime po tebe; pristaň teda a oddaj sa nám! Ak by si nechcela, budeme svedčiť proti tebe, že bol s tebou akýsi mladík, a preto si poslala slúžky preč.“

Zuzana zakvílila a povedala: „Úzkosť ma zviera z oboch strán: ak to urobím, bude to pre mňa smrť, ak neurobím, neuniknem vašim rukám. No lepšie bude pre mňa, keď to neurobím a padnem do vašich rúk, ako zhrešiť pred Pánovou tvárou.“

A Zuzana mocne vykríkla. Ale skríkli aj starci proti nej. A jeden bežal otvoriť dvere záhrady.

Keď domáci sluhovia počuli krik v záhrade, vtrhli cez zadný vchod pozrieť, čo sa jej stalo. A keď im starci rozpovedali svoje výmysly, sluhovia sa veľmi hanbili, lebo sa nikdy nič podobné o Zuzane nehovorilo.

Keď na druhý deň prišiel ľud k jej manželovi Joakimovi, prišli aj dvaja starci, plní zločinného zámeru proti Zuzane, že ju zabijú. Povedali pred ľudom: „Pošlite pre Helkiášovu dcéru Zuzanu, Joakimovu manželku!“ A hneď poslali.

Prišla s rodičmi, deťmi a so svojimi príbuznými. Jej príbuzní a všetci, čo ju videli, plakali.

Vtedy uprostred ľudu povstali obaja starci a položili ruky na jej hlavu. Ona s plačom pozdvihla oči k nebu, lebo srdce mala plné dôvery v Pána. Starci povedali: „Keď sme sa my dvaja prechádzali po záhrade, vošla táto s dvoma slúžkami, zatvorila dvere záhrady a slúžky poslala preč. Prišiel k nej mladík, ktorý bol skrytý, a zhrešil s ňou. Ale my sme boli v rohu záhrady a keď sme videli zločin, bežali sme k nim a videli sme ich spolu hrešiť. Jeho sme nemohli chytiť, pretože bol mocnejší ako my, otvoril dvere a vyskočil von. Ju sme však chytili a pýtali sme sa, kto bol ten mladík, no nechcela nám prezradiť. Toto môžeme dosvedčiť.“

Zástup im ako starším ľudu a sudcom uveril a odsúdili ju na smrť.

Ale Zuzana mocne vykríkla: „Bože večný, ty poznáš skryté veci, ty vieš všetko skôr, ako sa stane, ty vieš, že krivo proti mne svedčili; pozri, umieram, hoci som neurobila nič z toho, čo títo zločinne osnovali proti mne.“

A Pán vyslyšal jej hlas. Keď ju viedli na smrť, Pán vzbudil svätého ducha v mladom chlapcovi, ktorý sa volal Daniel, a on vykríkol: „Ja nemám vinu na krvi tejto ženy.“

Všetok ľud sa obrátil k nemu a povedal: „Čo je to za reč, čo hovoríš?“

On si stal doprostred nich a povedal: „Takí hlúpi ste, synovia Izraela? Bez súdu, bez skúmania pravdy ste odsúdili dcéru Izraela. Obnovte súd, pretože krivo proti nej svedčili.“

Ľud sa rýchlo vrátil a starší mu povedali: „Poď, sadni si medzi nás a hovor, pretože ti Boh dal vážnosť starca.“

Daniel im povedal: „Oddeľte ich ďaleko od seba a ja ich rozsúdim.“

Keď ich oddelili jedného od druhého, zavolal jedného z nich a povedal mu: „Ty, čo si zostarel v zlobe, teraz vyšli najavo tvoje hriechy, ktoré si doteraz páchal, keď si vynášal nespravodlivé rozsudky, nevinných utláčal a prepúšťal vinných, hoci Pán riekol: ‚Nevinného a spravodlivého nezabiješ.‘ Nuž teraz, ak si ju naozaj videl, povedz, pod akým stromom sa zhovárali?“

On odpovedal: „Pod lentyškom.“

Daniel povedal: „Pekne si luhal proti vlastnej hlave. Hľa, Boží anjel dostal od Boha príkaz a rozsekne ťa na dvoje.“

Keď ho odviedli, rozkázal priviesť druhého a povedal mu: „Semä kanaánske, a nie judejské, krása ťa zviedla a žiadostivosť ti rozvrátila srdce. Takto ste robievali dcéram Izraela a ony sa zo strachu dávali s vami do reči. No Júdova dcéra nestrpela vašu neprávosť. Teraz mi povedz, pod akým stromom si ich prichytil zhovárať sa?“

Ten povedal: „Pod dubom.“

A Daniel mu povedal: „Pekne si luhal aj ty proti vlastnej hlave; lebo Boží anjel čaká s mečom, aby ťa preťal napoly a usmrtil vás.“

Celý zástup mocne vykríkol a dobrorečil Bohu, ktorý zachraňuje tých, čo v neho dúfajú.

I povstali proti dvom starcom, lebo ich Daniel z vlastných úst usvedčil, že krivo svedčili, a urobili im, ako oni zločinne robili svojim blížnym, aby splnili Mojžišov zákon; usmrtili ich a v ten deň sa nevinná krv zachránila.

Žalm – Ž 23, 1-3. 4. 5. 6

R: Pane, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Pán je môj pastier, nič mi nechýba: *

pasie ma na zelených pašienkach.

Vodí ma k tichým vodám, *

dušu mi osviežuje.

Vodí ma po správnych chodníkoch, *

verný svojmu menu. R.

I keby som mal ísť tmavou dolinou, †

nebudem sa báť zlého, *

lebo ty si so mnou.

Tvoj prút a tvoja palica, *

tie sú mi útechou. R.

Prestieraš mi stôl *

pred očami mojich protivníkov.

Leješ mi olej na hlavu *

a kalich mi napĺňaš až po okraj. R.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať *

po všetky dni môjho života.

A budem bývať v dome Pánovom *

mnoho a mnoho dní. R.

Evanjelium podľa Jána – Jn 8, 1-11

Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.

Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať.

Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.

Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“

Ona odpovedala: „Nik, Pane.“

A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“

Alelujový verš: Nechcem smrť bezbožného, hovorí Pán; ale aby sa odvrátil od svojej cesty a žil.